Dopíjame pivá, rozmýšľame, či kúpime ďalšie, ale pohľad na hodinky nás núti zaujímať sa pomaly o check in na let do Delhi. Nejak sa nám nedarí nájsť náš terminál, tak sa pýtame slečny na informáciách kudy kam. Odpoveď je terminál 50 a cesta dlhá asi 20 min chôdze. Keďže odlet je o 35 min, začína sa prekážkový beh cez letisko. Beh začíname spolu. Petlenko, Maroš a ja s malými batohmi a Dusho s kufríkom na kolieskách. Po chvíli sa naša skupinka trhá. Intuitívne sa každý chopí svojej role. Chalani vzadu sa vzájomne čakajú a ja využívam kondíciu s nabehaných kilometrov a polmaratónov a idem "chytiť" lietadlo. Spotení, možno aj smradľaví sadáme do 330-ky a sme suverénne najhlučnejší. Pred sebou má každý monitor s filmami, hudbou a hrami a 6 hodín letu je tak trochu strávitelnejších.
Príletom do Delhi začínajú pravé indické dobrodružstvá. O prvé sa nám postarali kamaráti rusi z Aeroflotu. Pri páse s batožonami sa všetci objímame s našimi krídlami. Okrem Petlena. Vypisovanie formuláru, batožina o deň vraj určite príde. Meníme si zopár eur a odchádzame z letiska chytiť taxi. Rozhodli sme sa počkať kvôli batožine v Delhi jeden deň a teda v turistickej agentúre hľadáme hotel na jednu noc. Vybavia nám drahší, ako sme očakávali, ale všetci súhlasíme. Po zložení batožiny ideme do mesta riešiť situáciu osve. Tuktuk mašinkou sme sa presunuli na vlakovú stanicu a vládny zamestnanec nás informuje, čo a ako je pre nás najvýhodnejšie. Vybavil nám odvoz za 40 rupií (50 centov) do kancelárie, kde sme všetko zajednali za pomerne priaznivú cenu. Plán bol zvolený nasledovne. Pomotať sa jeden deň v Delhi, ráno vyzdvihnúť Petlenkovu batožinu a 7 miestnym vanom sa presunúť do Biru. Cestu späť sme poriešili vlakom z Pathankot do Delhi, kde už máme zajednaný hotel. Transport na letisko by mal byť tiež v cene. Ak to všetko klapne, budeme šťastní.
Delhi je mesto, ako žiadne iné. Chaos na cestách, ale v chaose poriadok. Pre európana totálne mimo pravidiel. Pre domácich pohoda. Cesty sú preplnené, jazdí sa s minimálnymi odstupmi (2 cm medzi spätnými zrkadlami je tu ako 70 m odstup na D1 na Slovensku). Netrúbi iba auto s pokazeným klaksónom. Tuktuk, rikša všade. Ovzdušie je tu ťažké, smog je ešte 20 km za hranicami mesta, teplota je v tomto období už znesiteľná.
Neuvidíte rozčúleného človeka. Na všetko je veľa času. Kastovný systém tu však vidieť výrazne. Od spiacich ľudí na uliciach bez strechy nad hlavou, stany, chatrče z odpadu až po obrovské stavby s prislúchajúcim osadenstvom. Žien je na uliciach málo. 16 miliónov je však cítiť. Je tu plno.
Pobeháme nejaké pamiatky. Hrobky, chrámy, Gandhiho dom a záhrady. Sme však už bez spánku dlho a tak sa vraciame späť do hotela s tým, že sa ešte trochu poprechádzame po jeho okolí, prejdeme po bazáre. V hoteli vychádzame na strechu, dávame večerné pivo s výhľadom na Delhi, debatujeme o ľuďoch a o viere a ideme spať.
Ráno vstávame 4:30, odchádzame z hotela smer letisko s tým, ako nám každý tvrdil, že batožina tam určite bude. Mne sa v noci o nej aj snívalo. Vo sne tam naozaj bola. Náš nový indický kamarát Ukesh pár krát telefonuje so zamestnancami letiska, ale bez výsledku. Na letisko nás nechcú pustiť a dievča na informáciách má všetko hlboko v paži. Všade proste no stres. Ja už však pomaly kypím. Petlenko je však kľudný a skúša volať na oddelenie stratených batožín. Stále vonku pred letiskom, v podstate na parkovisku čakáme, či podľa toho, čo Petlenovi do telefónu povedali, príde zamestnanec letiska za nami. Keďže to bolo ale už nie prvé: "... in five minutes", čakáme s neverou. Avšak po naozaj piatich minútach sa otvárajú dvere vstupu do letiskovej haly a vychádza malý ind s vozíkom a Petlenovým krídlom. Tešíme sa, objímame sa s Petlenom aj s tým malým indom a vraciame sa ku autu, kde nás netrpezlivo čakajú Maroš s Dushom. Zas sa spolu tešíme, sadáme do auta a vyrážame do Biru. V Bire nám Ukesh vybaví SIM karty na lacnejšie volania a snáď rýchlo vybavíme aj ubytovanie a povolenie na lietanie. Ak nájdeme wifi, pošleme aj tento report.
Tak zatiaľ dovidenia Delhi! Tešíme sa na lietanie.
Fotíme veľa, ale na mobil zabúdame. Tak s tých nezabudnutí aspoň zopár.
